stránky

30. 1. 2016

Šepot vetra - 1.časť | Princezná z veže

Ahojte, pridávam ďalšiu časť príbehu Šepot vetra, alebo teda Happily (n)ever after.
Všetky časti potom nájdete v hornom menu. To boli časy, keď som ešte písala tento príbeh...*povzdych*. Vo feedback už ani nedúfam.

(autor obrázka: ReneAigner)

Príbeh o dievčati uväznenom vo veži poznal hádam každý. Tradoval sa z generácie na generáciu ako nevinná rozprávka a nemnohí vedeli, že sa v ňom nachádza viac ako len zrnko pravdy. Keď počas Povstania dračích bojovníkov dochádzalo, z nevysvetliteľných príčin, k častým únosom detí, niektorí dedinčania boli presvedčení, že ich drahá dcéra bude do konca života zamknutá v prekliatej veži.      

Po rokoch však ľudu podobné povery celkom zišli z mysle, mali iné starosti. Predzvesť vojny storočia nad ním visela ako temný mrak. Ani netušili, že prišiel čas na naplnenie tejto, ako aj mnohých ďalších, žiaľ, neveselších legiend.


Tunel sa stáčal doprava. Kapucňa jej padala z hlavy a rukávy boli príliš krátke, vzala si malý plášť. Niežeby ich mala viac, to naozaj nie. No ak by ho pred útekom prešila, putovalo by sa jej ľahšie. Princeznej zišlo na um, že práve útek z veže bol tým najhorším nápadom, aký kedy mala. Ak ju Gothel chytí...nie - keď ju chytí, zaiste jej spôsobí muky. A čo bolo horšie ako bolesť? 

Jej priateľom ublížiť nemohla, nemala ani jedného. Bola sama, samučičká, ako sviečka, ktorú zvierala v ľavej ruke, aby videla na cestu. Bola sama, nie však osamelá a preto ďalej kráčala temnou cestou, veď každý tunel mal svoj koniec. Svetlý, či menej svetlý, na tom nezáležalo, mal.

Dievča schytilo sviecu do pravej ruky a jasným, červenkastým plameňom ožiarilo stenu. Teraz bola vystlaná sivým, chladným kamením. Rovnako ako zem, ktorej sa dotýkali jeho nohy. Topánky z jemnej, bravčovej kože malo zničené a nohy boľavé, neboli zvyknuté na dlhú chôdzu po nerovnom povrchu. Prešli už hodiny, odkedy našlo tento tunel. Ponáhľalo sa, ako najviac vedelo. Vyčerpalo už tretí zdroj svetla a zostávali mu iba dve, ukryté v brašni pod plášťom, takisto ako pár mincí, kúsok jablkového koláča, sprievodca, a strieborná korunka vykladaná trblietajúcimi sa kryštálmi, ktorú našlo mnoho míľ za sebou. Hoci obvod hlavy nebol identický s obvodom korunky, princezná si ju nechala, prinášala jej akýsi pokoj až istotu, hraničiacu s nádejou. 

Vždy počas cesty, keď sa princezná obávala, zastavila, siahla do brašne a navliekla si ju na zápästie, ako náramok. Potom ju, samozrejme, starostlivo odložila. Jedna jej časť sa jej snažila povedať, že je to iba hmotný predmet, chladný kus kovu. Dokonca nemohla ani s určitou platnosťou povedať, že bola zo striebra. Princezná tento hlások potlačila, vždy, keď sa ozval. Snívať a lipnuť na veciach ešte mohla. A tentoraz tu nebol nik, kto by jej to zakázal a nazýval ju hlúpou a naivnou a ona sama si to kaziť nebude. Bola vystresovaná a jej vnútro sa každou chvíľou viac a viac oddávalo tomu zvláštnemu pocitu, predtuche niečoho zlého. Možno čoskoro spatrí koniec tunela, no to, čo uvidí by jej nenapadlo ani v najhoršom sne. Možno si bude želať, celkom protikladne, ak by zobrala do úvahy to, čo si želá teraz, aby z neho nikdy nevyšla, aby sa vrátila späť v polovici cesty. No príležitosť už mať nebude.

Hlavou jej lietali desivé obrazce a princezná sa v duchu okríkla. Toto naozaj nepotrebovala. Nie teraz. Tma a temnota tohto miesta sa očividne zahrávali s princezninou mysľou. Zatriasla sa. Nikdy sa tmy nebála, veď akoby mohla! Celý život zamknutá vo veži, pozostávajúcej z troch miestostí, zatiaľ čo osvetlená slnečným svetlom bola jediná, s obrovským oknom uprostred jednej zo stien. Práve cez toto okno spúšťala princezná vlasy, aby sa po nich Gothel dostala dnu, hoci si bola istá, že ako čarodejnica mala aj iné chodníčky. Čo sa s ňou dialo teraz, povedať nevedela. Cítila sa hlúpo. Kráča chodbou s nedostatkom svetla a bojí sa - ničoho.

Dievčina sa ocitla na rázcestí. Mohla odbočiť  doľava alebo pokračovať rovno. Po chvíľke skúmania sa nakoniec cestou vľavo nevydala. Ísť rovno sa jej zdalo správne a rozumné, ak by sa rozhodla pre druhú možnosť, priveľmi by riskovala. Spočiatku sa totiž rozhodla odbočiť. No hneď si svoju chybu uvedomila. 

Tento úsek by len ťažko mohla nazvať tunelom, bol skôr studenoum dierou, norou, vyhĺbenou tvorom obrovskej výšky a šírky. Steny nevyzerali stabilne a keď zdvihla bielu voskovú sviecu bližšie ku svojej tvári, videla, že sa jej dych mení na obláčiky pary. Zachvela sa zimou. Bolo vôbec možné, že sa v priebehu niekoľkých desiatok sekúnd ochladilo o desať stupňov? Preto sa obrátila. Brala na seba riziko, odkedy začala snovať túto pavučinu. Znenazdajky si spomenula na jednu z miestnych povedačiek, ktorú kedysi vyčítala zo sprievodcu.

Ustlal som si posteľ z ruží, tak v nej musím teraz spať, pozdvihol som meč a musím bojovať.

„Ustlala som posteľ z ruží, tak v nej musím teraz spať, pozdvihla som meč a musím bojovať ", zašepkala a zmorene sa posadila na zaprášenú zem. Kamenné dlaždice medzičasom zmizli a princezná začínala pociťovať, ako jej prsty na nohách zviera zima, ako ich zviera sťa chladné, ostré pazúre smrti. 

Rozopla si plášť a vytiahla najväčšiu sviečku, všimnúc si, že život tej predošlej sa kráti. Priložila knôt k plamienku. Odhryzla si z jablkového koláča. Bol suchý a bez chuti. Prehltla. Nové svetlo, nová nádej. Vstala, zapínajúc si brašňu aj plášť. 

Asi hodinu sa terigala bez odbočenia, keď sa našla v sieni. Tapety pokryté nápismi i obrazcami, zhotovené ľudskými rukami vyzerali staro, no zachovalo a elegantne. Poväčšinou zachytávali výjavy z bežného života - sedliacku rodinu sediacu pri stole, deti hrajúce sa s hračkami či ženu spiacu v posteli a dvoch mužov bojujúcich mečmi. Niektoré obrazy boli zvláštne - mních prepisujúci knihu, čarodejnica vyvolávajúca duše mŕtvych, tvár bez tela v zrkadle. Nápisy, runy, prečítať nevedela, no nezúfala. 

V strede miestnosti ležali dvere. Bez pántov, uchytené vo vzduchu. Zdobil ich vyrytý symbol, strieborná koruna vykladaná kryštálmi. Usmiala sa. Vzala nájdenú korunu do pravej ruky, pobozkala ju. Potom ju vložila do otvora pod kľučkou a potlačila ťažké, masívne dvere. 

Zrenice sa jej rozšírili od prekvapenia a na tvári sa zjavil blažený výraz. Prešla dverami a rozbehla sa v ústrety slobode a novému, plnohodnotnému životu.

-------------------------------------------------------
Za prípadné chyby sa ospravedlňujem, nie sú spôsobené mojou neznalosťou, skôr lenivosťou a nepozornosťou.

2 komentáre :

  1. Pěkně jsi to napsala. :)
    Líbí se mi, jak jsi se nechala inspirovat klasickou pohádkou. :)

    lifeis-beautiful.blog.cz
    Andey

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem :)
      To bol pôvodný zámer - skombinovať klasické rozprávky, poprepajať ich. Teraz...ťažko povedať, čo z toho vzniklo :D

      Odstrániť